Rozhovor s Petrom Kviečinským

So squashom začal pomerne neskoro, no o pár rokov už hral vo finále Majstrovstiev Slovenska, z ktorého vzišiel nakoniec ako víťaz. Jeho squashovej kariére však stopku vystavilo zranenie, ktoré sa mu zhodou okolností stalo taktiež na tomto prestížnom slovenskom podujatí o dva roky neskôr od zisku prvého a jediného titulu Majstra Slovenska. 

Reč je o Petrovi Kviečinskému, ktorý dlhé roky konkuroval tým najlepším hráčom slovenskej republiky. Dnes je milujúcim otcom a stále veľkým nadšencom športu ako takého. Porozprávali sme sa s Petrom na viacero tém ? opísal nám napríklad ako k samotnému zraneniu prišiel, prezradil nám ako by pokračovala jeho kariéra nebyť tohto zranenia a koho napríklad tipuje na víťaza tohtoročných majstrovstiev.  

Ahoj Peťo, ako sa ti darí po tvojom ukončení squashovej kariéry? Stále si nejakým spôsobom športovo aktívny a čo ťa teraz najviac zaujíma a možno aj láka ešte vyskúšať?
Život ide dobre. Ďakujem za opýtanie. Momentálne sa sústreďujem na športy, ktoré sa dajú robiť s tým mojim zranením, ktoré mám. Chodím na horský bicykel, v lete plážový volejbal a hlavne športujem s mojim malým synom, čiže si kopeme loptu po byte.

Sleduješ po tvojom odchode do squashového dôchodku nejakým spôsobom posun v slovenskom squashi z hocakého uhla pohľadu? 
Zmenu som jedine zachytil v extraligovej súťaži, keďže sa počet hráčov znížil na troch a povolilo sa hrať až dvom zahraničným hráčom v jednom tíme, čo znamená, že sa liga určite skvalitnila. Herne vidím progres hlavne v Matejovi Hrnčiříkovi, ktorý naozaj napreduje a potvrdzuje to aj svojimi výsledkami na najvyšších slovenských podujatiach. 

Prečo si vlastne skončil? Boli za tým zranenia? Prípadne čo sa ti presnejšie stalo resp. s čím si mal problém, že ti to neumožňuje už aktívne hrať tento šport?
Hrať squash stále môžem, ale zranenie ma veľmi obmedzuje. Ale celé to začalo práve v zápase na Majstrovstvách Slovenska v roku 2016, kedy som prehral so Šimonom Maťasom aj napriek tomu, že som viedol 2:0 na sety. Práve počas tohto stavu ma výrazne pichlo v nohe a myslel som, že som si natrhol nejaký sval alebo niečo podobné. Po röntgene sa však ukázalo, že mám koksatrózu, čo znamená, že mám výrazne znížené akoby ochranné puzdro okolo kĺbov. Následne som chodil len na injekcie a rôzne obstreky. Skúsil som to ešte potom rok potiahnuť, no môj zdravotný stav mi už neumožnil sa pripraviť natoľko, aby som to mohol robiť naplno. Nechcem však týmto nijak spochybniť výkon a víťazstvo Šimona Maťasa, pretože si tento zápas naozaj vydrel a tiež podotknem, že ani jednu loptičku som mu nedaroval.

Viem o tebe, že si začal so squashom pomerne neskoro. Kedy presne a čo ťa k tomu viedlo?
Prvý kontakt so squashom som mal spolu s otcom, kedy som si chodil ?pinkať? takú Pezinskú ligu, ale to nebolo nič prevratné. Až potom som začal s priateľmi chodiť do športového centra Fajn Club v Záhorskej Bystrici, kde si ma odchytil Miroslav Masarčin, ktorý bol vtedy naozaj dobrým squashovým hráčom a spýtal sa ma, či by som to nechcel skúsiť nejako aktívnejšie. Mal som vtedy približne 23 rokov. V tej dobe som hral ešte aj basketbal, no následne som presedlal iba na squash, ktorý ma naozaj chytil.

V roku 2014 si sa stal Majstrom Slovenska. Môžeš nám v krátkosti priblížiť tento rok tvojej športovej kariéry? Ako to celé začalo a s kým si sa pripravoval?
V tomto roku som prestúpil do klubu HNTN ? Hraj Na Tie Nohy. Tam sa nás ujal atletický tréner. Čiže podmienky na tréning boli výborné. V ten rok som trénoval naozaj poctivo a dokonca som dodržiaval aj počas celého roku striktne stravu. Chodil som aj na jógu a v januári som sa pridal k chalanom, ktorí trénovali v Prahe ako napríklad Jan Koukal, Petr Martin, Ondřej Ertl alebo Gregory Gaultier, ktorému som povedzme že iba nahadzoval. Po tých týždňoch trénovania s nimi som dokonca niektorých z nich začal občas porážať, čim som si aj začal viac veriť. A hlavne som veľa strečoval.

Splnil si si týmto titulom všetko, čo si chcel v squashi dosiahnuť alebo si ešte pomýšľal na nejaké vyššie méty? 
Vždy som chcel vyhrať titul Majstra Slovenska. Dlho som nevedel urobiť posledný krok. Avšak takým mojim snom bolo aj zúčastňovanie sa turnajov kategórie MASTERS (veteránov), kde v prípade, že stále aktívne trénujem myslím, že by som mohol podávať dobré výkony a uhrať nejaké významnejšie výsledky. Bohužiaľ to však kvôli môjmu zraneniu nie je možné.    

Ktorý zápas je tvoj najpamätnejší? Je to ten dlhý zápas s Marekom Maníkom rok po tom , čo si sa stal šampiónom? Spomenieš si aspoň na tri z nich a prečo sú to práve tieto zápasy?
Určite tento zápas v roku 2015 bol náš najťažší vzájomný zápas, kedy sme obaja šli až na doraz a na dno svojich fyzických i psychických síl... a to, čo na druhý deň Marek predviedol vo finále, kedy dokázal Miroslavovi Cellerovi ešte plnohodnotne konkurovať a dokonca mať matchball, je naozaj úctyhodné. No spomínam si ešte na Majstrovstvách Slovenska, ktoré sa konali v Žiline, kde sme hrali taktiež s Marekom takmer dve hodiny a ja som si po zápase ledva sadol do auta. On však ešte zabojoval vo finále a nakoniec zvíťazil a stal sa Majstrom Slovenska. Určite je potrebné spomenúť, že v tomto roku sa semifinále a finále hralo v jeden deň a Marek mal po našom takmer dvojhodinovom zápase približne hodinu a pol na zregenerovanie. Taktiež však nemôžem zabudnúť na semifinálový zápas v roku 2014 kedy som sa stal Majstrom Slovenska. Stretol som sa v ňom s Miroslavom Cellerom, s ktorým som sa počas celej sezóny pripravoval a sme naozaj dobrými priateľmi nielen na kurte, ale aj mimo neho a pamätám sa, ako sme chceli obaja vyhrať. Bol to naozaj tesný zápas a dodnes naň spomínam.

Počas tohtoročných CDESK Majstrovstiev Slovenska v squashi 2018 si koučoval Miroslava Cellera, ktorý dosiahol na svoj tretí titul. Pripravoval si ho už pred samotným podujatím alebo ste až počas Majstrovstiev našli spoločnú reč?
My sme chodili spolu trénovať už pred týmto podujatím. Väčšinou to bolo ráno. Sme naozaj dobrí priatelia a Miro si vždy nechá poradiť a poučiť sa a dokáže to preniesť aj do hry, čo je naozaj plus. Bolo to prirodzené. A rád pomôžem hocikomu. Nevidím v tom žiadny problém a vždy som sa snažil pomôcť tomu, kto si o to požiadal.

Čo myslíš, že by mohlo squashu propagačne pomôcť resp. čo môžu ešte viac urobiť ľudia, aby bol viac sledovaný?
Určite je potrebné začať od začiatku. Budovať novú generáciu hráčov. Si tu totiž ty, Šimon Maťas a Matej Hrnčiřík, no to je naozaj málo mladých hráčov. Čiže budovanie mladej generácie je cesta a ako vieme tento šport je naozaj veľmi náročný, čo možno tie deti a mladých hráčov nakoniec odrádza. A ak sa bavíme o prome a propagácii, tak je dôležité určite pokračovať nejakými live prenosmi a dostať to k ľuďom týmto spôsobom cez sociálne siete a pod. Viem, že organizovanie takých eventov ako Majstrovstvá Slovenska v squashi na sklenenom kurte je veľmi náročné aj z pohľadu financií a chvíľku možno trvá kým sa to všetko naozaj vráti. Najlepšie je a bude, ak sa to vráti v podobe tých mladých hráčov a juniorov, ktorí budú chcieť hrať tento šport. A samozrejme posledným bodom, na ktorý nemôžme zabudnúť sú tréneri, ktorí by sa mali snažiť udržať tieto deti na kurtoch a pomôcť im napredovať.